Kto som?
Kto som?
Denne neobídeme zrkadlo, aby sme sa doň pozreli. Či už ráno pri rannej hygiene, alebo aj viac krát v priebehu dňa. To preto, lebo nám záleží na tom, ako vyzeráme. Či sme upravení, učesaní. Asi najdlhšie strávi pred zrkadlom dospievajúci mladý človek, lebo zrazu si začína viac a viac uvedomovať, kým je. Tak sa nemôže ako keby napozerať na seba. Odkríva sa mu totiž jeho vlastná identita, s ktorou sa má stotožniť. Keby sa nás niekto opýtal, kým si, vedeli by sme mu odpovedať? Slávny astronaut John Glenn hovorí, že štandardný test pre astronautov obsahuje otázku: Kto som? Kandidáti majú uviesť dvadsať odpovedí. Uviesť niekoľko prvých odpovedí, je ľahké, hovorí Glenn. Ale uviesť ďalšie je čoraz ťažšie. Kto som ako kresťan?
Za Jánom Krstiteľom prichádzajú do Betánie za Jordánom židia, aby sa ho opýtali:Kto si, aby sme mohli dať odpoveď (porov. Jn 1, 21)?
Jeho osoba totiž rozvíri pokojnú hladinu života židov, nakoľko sa ich dotýkajú jeho slová. Počujú z jeho úst Izaiášové proroctvo: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky“(Iz 40, 3). Jeho spôsob života, stravovanie kobylkami a lesným medom, jeho oblečenie – ťavia srsť a kožený opasok – pripomína im Eliáša, ako aj iných prorokov. Mnoho ľudí k nemu prichádza aby ho počúvali a nechali sa pokrstiť krstom pokánia. Dokonca aj niektorí vládcovia, ako napr. Herodes ho rád počúva, ale zároveň sa ho bojí.
Dnes vidíme kňazov a levitov ako akúsi delegáciu, ktorá sa prišla pýtať na jeho identitu. A on vyznáva a nič nezapiera, keď povie: „Som hlas volajúceho na púšti.“Čo to znamená? Len osoba – človek odovzdáva posolstvo ďalej prostredníctvom reči. Hlas je nástroj na komunikáciu. Vydávame zvuky, ktorými sa prenáša správa k druhému človeku. Komunikujeme. Tak hlas a reč je sama o sebe nástrojom človeka, nie samotným pánom. A práve v tomto duchu použil Ján Krstiteľ obraz hlasu na púšti, aby im dal čím lepšiu odpoveď na to, kým je. Je služobníkom Boha, je jeho svedkom. Ján evanjelista v prológu povie: „Bol to človek, ktorého poslal Boh…a prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle.“(porov. Jn 1, 6-7)
Nás kresťanov najvýstižnejšie vystihuje práve slovo „svedok“. To je identita kresťana katolíka. Nie sme proroci, nie sme Mesiáši, ale máme veľké poslanie, byť svedkami Krista. Nie je to málo, je to dosť. Je to veľké ocenenie a úloha. Pretože našim „hlasom“ na púšti sveta, ktorý žízni po živej vode, po láske, po pokoji, ním máme ohlasovať „milostivý rok.“ U židov to bol každý 50., ktorý sa inak volal aj jubilejným rokom. Bol to rok, na ktorý sa všetci tešili, pretože sa vtedy odpúšťali dlžoby, otroci sa prepúšťali na slobodu, zajatí boli prepustení, pôda sa vracala pôvodným majiteľom. Príchodom Krista je nie len každý 50. rok, ale každý rok milostiplný. Ba celé dejiny sveta sa jeho príchodom napĺňajú milosťou spásy. Ňou nás chce Boh zahaliť – ako to opisuje Izaiáš – do rúcha spásy, do plášťa spravodlivosti. Svojím príchodom pozdvihuje nás a obdarúva nás ako ženícha vencom, ako nevestu šperkami. Takí sme veľkí v jeho očiach.
Pre tento veľký dar je dobré, namáhať sa pre Krista, byť hlasom sprostredkujúcim jeho slovo svetu. Jána sa pýtajú: Ak nie si Mesiáš, tak prečo krstíš? (porov. Jn 1, 25) Inými slovami pýtajú sa ho: Prečo robíš Božie veci, prečo sa o ne staráš, ak nie si Mesiáš, ani prorok? Odpoveď je nám jasná. No práve preto, že je Božím svedkom. Podobne aj my, nie sme Mesiáši, ani proroci, ale sme Boží, preto máme konať Božie veci.
Keď sa o to usilujeme, zachovávame si tvár Kristovho svedka. Ján Krstiteľ si zachoval svoju tvár. Ako je to s nami? Máme k tomu silu i v dnešnom svete? Aby to tak bolo, je dobré pozrieť sa častejšie do zrkadla duše, ktorým je spytovanie svedomia, aby sme tak mohli nájsť a odstrániť to, čo nám v tejto službe bráni. Na ceste k betlehemským jasliam potrebujeme odhodiť zo seba všetko, čo nám prekáža byť sebou samým. aby sme mohli byť Božími. Aby sme mohli dať jasnú odpoveď o svojej viere a o sile, ktorá nás pobáda konať napriek všetkému zlu vo svete Božie veci.
Tu sa chceme učiť aj od Márie. Ona, očakávajúc narodenie Syna zanecháva Nazaret. Plná radosti sa ponáhľa k Alžbete. Ide slúžiť. Nenecháva si radosť z daru dieťaťa pre seba, ale ponáhľa sa k človeku. Aj my si nenechávajme radosť z príchodu Krista, z toho, že sme Boží len pre seba, ale buďme jeho radostnými svedkami.