Lateránska bazilika
09.11.2013 00:00
|
V čase života sv. Františka (1182 – 1226) Cirkev prežívala vnútornú krízu. Videl a cítil to vtedajší pápež a videli a cítili to aj mnohí kardináli i biskupi. Bolo treba uvažovať čo robiť, aby sa tejto kríze zamedzilo. Ľudské riešenia však nepomáhali. Bolo treba aby zasiahol Boh.
V tom istom čase to bol práve Pán, ktorý vnukol mladému, veselému, niekedy až pochabému mladíkovi z Assisi, aby zanechal svet a nasledoval ho v úplnej chudobe. Aby tak opravil jeho dom. Tento mladík najskôr nerozumel, že ide o Cirkev a preto začal opravovať blízky kostol. Neskôr však pochopil, že Pán ho volal k tomu, aby budoval Cirkev duchovne. A keď pápež vo sne videl ako pukajú steny Lateránskej baziliky, videl zároveň i maličkého človiečika, ktorý prišiel a podoprel padajúci chrám. A ten zostal stáť. Pápež si uvedomil, že týmto človiečikom je zaznávaný sv. František Assiský. Na pamiatku tejto udalosti pri hlavnej rímskej bazilike stojí socha svätca z Assisi. Nás to môže viesť k ďalšiemu uvažovaniu. Cirkev sa často nachádza v kríze, avšak to nie je jej najväčší problém. Najväčší problém by bol, keby z nej nevedela vyjsť. Ľudské riešenia a uvažovania pravidelne zlyhávajú. Iba čisto ľudské piliere nemôžu podržať Božie dielo. My máme mnohorazy pripravené „betónové injekcie“ základných dogmatických právd, máme „lešenia“ nových teologických pohľadov a názorov, máme pripravené nové projekty a nové kvalitné materiály a nič a nič... Maličký človiečik z Assisi nás učí, že tu nestačí ľudská sila a ľudské riešenie, tu treba Božia milosť, ktorej musíme byť otvorení, treba tu vánok svätosti a nie mudrovanie kritikov a reformátorov. Toto je to, čo najviac potrebujeme a toto je to, čo nám najviac chýba. Cirkev to nakoniec vidí a keď spätne pozoruje svoje dejiny vidí, že jej vždy pomohlo čosi nečakané a zaznávané. Svätý Benedikt schovaný v jaskyni, sv. František a Dominik ukrytí v chudobe a v pokore. Sv. Vincent zaujatý službou druhým až po posledného dychu. A mohli by sme menovať ďalších a ďalších. No to hádam ani netreba. Lepšie bude ešte všimnúť si metódu budovania chrámu, ktorým je Cirkev. Je jednoduchá a preto prístupná všetkým. Hovorí nám ju sám sv. František: Nesmieme byť múdri a rozumní podľa tela, ale skôr máme byť jednoduchí, pokorní, a čistí. Nikdy nesmieme túžiť dostať sa nad iných, ale skôr máme byť sluhami a poddanými každému ľudskému stvoreniu kvôli Bohu. A na všetkých čo takto robia a vytrvajú až do konca spočinie Pánov Duch a urobí si v nich stánok a príbytok... V dnešnom svete potrebujeme chrámy, ktoré sú budované rukou, ale ešte viac potrebujeme príbytky Ducha, ktoré buduje náš Pán svojou milosťou.
-prevzaté-
|